Pokial by vas zaujimali tie stare clanky, kliknite na rubriku Archiv archivny a tam su…

Ale v podstate to boli iba hluposti. Clanky bez hlavy a paty..

No mozno sa najde uchyl, komu sa zapacia :) bez urazky of course

Bol piatok ti hodiny poobede a Angelika sa ponáhľala z práce, aby stihla vlak.
Na stanici to bol úplný úžas. Všade samý úchyl, nádhera. Človek aby sa bál o svoje zdravie normálne. Pri tele ma hrial notebook a ruksak s vecami, ktoré som k sebe tlačila najviac ako to len šlo, len aby sa na mňa nenalepil niekto nevítaný, komu by moje veci zabezpečili týždennú obživu.
Vlak šiel presne, ale ako vždy narvatý úplne doplna. Opäť som si vystála cestu až do Považskej počúvajúc dvoch zrejme starostov nejakých dediniek, ktorí rozoberali aktuálnu finančnú situáciu. Z druhej strany na mňa zazerala asi 15 ročná slečna, ktorej určite prekážalo, že som ju nepustila ďalej do vagónu.

Ale to nie je nič zaujímavé čo??

Zaujímavejší bol večer, teda už skôr noc v hoteli, ktorý sme si s Jaro objednali na víkend.
Všetko to začalo asi okolo pol tretej v noci. Okolo pl tretej nadránom ma prebudili hlasné vzdychy prichádzajúce z vedľajšej izby. Steny sú zrejme z papiera a tak nám to divadlo robilo radosť asi 20 minút. Chvíľami som si dokonca myslela, že sa vedľa koná vražda.
Moje odhodlanie ísť kopnúť do steny mi prekazil Jaro. Ale keď sa to všetko zopakovalo asi o pol 5 a trvalo to dlhšie a oveľa hlasnejšie, moje nervy povolili a po rane do steny sa hlasy troška zvýšili a vzápätí bolo po divadle. Občas sa ešte ozvali spokojné povzdychy slečny, ale pán sa stíšil.
Vraj sa toto dialo až tri krát za noc. Neviem či mám obdivovať neutíchajúcu chuť dievčaťa alebo neuveriteľnú výdrž dotyčného, ale bola som rada, keď som poobede kukla na rcepciu a videla som kľúč od izby zavesený na vešiaku.

Teraz počúvam Jaroslava, že som napísala trápny článok, ale aj ja mám právo sedieť cez víkend pri mojom booku Zvlášť, keď všetky pokusy o pripojenie sa do nejakej free wifi-ni zlyhali..

Už teraz sa ti chcem ospravedlniť za to oslovenie, viem, že ho úplne neznášaš… Ale inak mi proste nedalo. Musela som.. Veď vieš ako sa hovorí: “Keď musíš, tak musíš.”

Chcela som napísať niečo zaujímavé. Pre mňa to zaujímavé ani nie je, ale viem, že ju máš tak rád..
Šarlotka… V skutočnosti je to riadna tigrica..Alebo Tigra-ica? Tým múdrejším to hádam došlo.. Tým ostatným asi nie a vôbec ma to netrápi…
Ale k téme… Hovorím si” “Angelika, keď už máš toľko čiernych bodov za : Šarlotku, Tigru Digru a iné milé oslovenia, odčiň si to..”
Tak som ti niečo našla.

Nejčastější závady:
- poruchové elektrické ovládání skel dveří
- klapání karoserie
- vadný hnací hřídel rychloměru
- tuhé otevírání dveří
- problémy s řídící jednotkou motoru
- problémy s lakem
- viklání sedadel

Přednosti:
- nízká spotřeba benzínu
- velmi živé pohonné jednotky
- robustní velkosériová technika
- dostatek prostoru na předních sedadlech
- variabilní zavazadlový prostor
- dobré vybavení z hlediska bezpečnosti

Nedostatky:
- velmi stísněný prostor na zadních sedadlech
- pokles účinku brzd při opakovaném brzdění
- nevalné dílenské zpracování
- nepřesné řazení
- špatné pérování

zdroj: fórum

a) romanticky, kedy by sa zaľúbila do nejakého režiséra a spolu by bez problémov dožili až do konca knihy
b) stala by sa slávnou herečkou, ale nakoniec by nevydržala tlak médii a z drogových osláv by ju vyslobodil režisér a skončilo by to ako v prípade A)

Lenže, nakoniec to skončilo tým, že slečna sa dostala do štúdia na pohovor. Ďalej ma to nebavilo písať, lebo takú kravinu by nikto nečítal. Po pár rokoch som to vyhrabala v krabici, keď som si upratovala staré veci. Naozaj sa nečudujem, že som to nikdy nedopísala. Ale keby som to bola dokončila, bola by to asi jediná vec v mojom živote, ktorú som dotiahla do konca. Či úspešného neviem, ale to nie je až také podstatné.
Moja kniha by sa volala asi nejako trápne. Niečo ako ,,Sama so sebou” či ,,Vyzývavé šťastie”. Zrejme by to bol nejaký blud plný akože napätia a kadejakých pochybných indivídui.

,,Prší. Ešte ani neotvorila oči a už vie, čo znamená to pravidelné klopanie na jej okno. ”

Takto by to mohlo začať.

,,Lenivo sa otočila a pozrela na hodiny. Bolo niečo po siedmej. Samozrejme, že zaspala. Nič nové, veď za posledné dva mesiace sa jej to stáva viac než pravidelne. Zvykla si na to, že ráno v jej podaní je len chaotické behanie po miestnosti a hádzanie jednolivých kusov oblečenia bez rozmyslu na seba. Zvykla si aj na to, že odkedy je na všetko sama, nič nie je také ako kedysi.”

Tu by som to mohla hádam aj ukončiť. Už teraz to vyzerá na žienku, ktorá zrejme prišla o niekoho blízkeho a ešte stále sa z toho nespamätala. Pravdepodobne pracuje niekde, kde jej dochvíľnosť nie je podstatná alebo je na mieste, kde ju nikto nemôže nijako postihnúť.

,,Ešte včera sa cítila tak dobre, nemyslela na nič, čo sa jej stalo, ale dnešok je iný. Ani nevie prečo, ale cíti, že sa práve dnes niečo stane. Že dnes to bude niečo zvláštne. Tento pocit ju držal tak pevne, že úplne prestala myslieť na to, že už 20 minút mala byť na ceste do práce. Tak si bola istá tým, že ten pocit nie je iba v jej hlave,ale všade naokolo, že si rýchlo vysypala obsah kabelky a vybavila si na dnes voľno.”

Čo sa mohlo stať? A čo je to za pocit? Dozvieme sa, čo sa jej kedysi stalo, že ju to prinútilo ostať doma?

1. Tokio Hotel

Su to typy ludi, ako 15 rocne dievcata, sestra ich vola oje. Neviem, aky povod to ma, ale uz sa to tu celkom zauzivalo. Pisu o nich preto, lebo su do nich neskutocne zalubene. Dalej by to mohli byt dievcata, ktore maju tiez 15 rokov, tiez ich mozeme nazvat ojami, ale pisu o nich preto, lebo si predstavuju, ze s nimi zazivaju rozne pribehy: Vid tato stranka. Neviem, komu sa tobude chciet citat, ale upozornujem, ze su to vyplody bud chorej mysle alebo skutocneho sialenca. Nech je ako chce, stranok o TH je nespocetne vela a su navlas rovnake.

2. Mobilni operatori

No dobre, aj ja nadavam na T-Mobile, ze im nejde obcas dajaka sluzba a posmievam sa ludom, co maju Orange, ze maju Orange. Ale citat zufalcov, ktori stale dookola melu to svoje, ze vsetko je drahe, ze volania nie su zadarmo a sms su za 3,00 Sk + DPH, je uz na povazenie. Ako nemam proti nim nic, ja by som tiez brala vsetko zadara, ale ked sa im nepaci, nech zahodia telefon za niekolko tisic do rieky a nech vykrikuju z kopca. To budu platit iba za lieky na hlasivky, ale volanie bude zadarmo.

3. Srandisti

To su ludia, ktori maju vsetkych na salame a jedine o co im ide, je nazhromazdit na co najmensej ploche co najviac zabavy. Kym som pisala tento clanok, nasla som par zaujimavych stranok. Niektore boli blogy, ale napr tato stoji za to. Princip pochopi hadam kazdy, ale o tom potom. Proste ti ludia maju co povedat a dobre sa citaju.

4.

Kreslíř, co krásu si maluje
za plátno nevidí
Kreslíř, co vrásku si maluje
tu hebkost nevidí
Kreslíř, co život si maluje
svůj život nevidí
kreslí si na ruce

autor: http://vojte.cz/

Niektori pisu basne. Su to ludia, ktorych neviem identifikovat. Ani nechcem. Su mi tak zvlastne krasni a odporni zaroven. Svoje myslienky davaju pred svetom najavo v neurcitych vetach, ktorych obsah treba vycitat a tym sa skryvaju pred realitou.

5. Vyciciavači

Nevies, kde by sa dalo stiahnut toto a toto? Zatazuju siete a spomaluju nam internet. Nehovorim, ze ja nestahujem nic, ale niekto tym zabera cely den a je to jeho zmysel zivota. Vsetko zhanaju a pri predstave, zeby to museli zaplatit sa im kruti zaludok.

6. Novinári a kritici

Nic sa im nepaci a vsetko a vsetkych kritizuju a oni vedia vsetko najlepsie. Neunikne im nic, co stoji za troska kritiky a tajne dufaju, ze si ich diela vsimne niekto vplyvny a da im sancu ich spisovatelske schopnosti uplatnit aj na papieri. Nehovorim, ze ja by som to tak troska nebrala, rozmyslat viem, ked zrovna nejem alebo nerobim ine cinnosti, pri ktorych a pozaduje pouzivat aspon minimum mozgovych buniek.

7. Maniaci

Nepoužívajú diakritiku ani nepoznajú základy gramatiky, ale rozumejú kvantovej fyzike, ženám a logike Microsoftu. Je ich málo a svojimi schpnosťami
sú tak vzácni, že takmer vymreli. Dnes ich možno vidieť už iba na neobvyklých miestach ako učebnice dejepisu z roku 2065.

Ked sa teraz tak nad tym zamyslim, ja asi nepatrim do ziadnej skupiny, mozno do nejakej malo rozsirenej a o tej pisat nema velmi zmysel, lebo klub o jednom clenovi nema perspektivu.

Dnes som sa rozhodla, že v ramci priateľstva navštívim aj susedné blogy a získam nejakú tu inšpiráciu pre moju ďalšiu tvorbu. Ale aké bolo moje sklamanie po zistení, že 98percent blogov je o Tokio Hotel a zvyšné dve percenta sú buď o ničom alebo o sťahovaní hudby. Ostalo mi smutno, dúfala som, že si prečítam niečo o ľuďoch, získam inšpiráciu alebo zaujímavé informácie. Namiesto toho som zistila, že 15ročne dievčatá túžia po zobudzaní vedľa Toma či takého nejakého člena spomínanej skupiny alebo si vymýšľajú víkendové chaty v ich spolocnosti. A aké milé bude ich zobudenie do reality za pár rokov, ked zistia, že to vôbec nie je pravda. Po tomto som si ale povedala, že moje úprimne vyznávanie sa – – vôbec nemá nejaký dôležitý význam, asi si tiež začnem vymýšľať historky o tom, že chcem otvoriť dvere a tam ma caka Tom so slovami: “Pod, ideme na diskotéku.” Okrem toho, že je to prízemné, je to aj príliš detinske. Ale to je dnešná doba. Pamätám si, ako moje susedy šaleli za BackstreetBoys. Neviem prečo, ale mňa to nikdy nejako neťahalo. Možno som bola príliš zaujatá niečím iným, ale tieto skupiny ma nikdy neťahali.

Pamätáte si aj vy na tú vlasatú rodinu? Hej bolo to Kelly Family.

To šialenstvo, čo vyvolali vtedy v Prahe si určite pamätá ešte veľa ľudí. A pritom to bola iba rodina, ktorej piesne vydržali v rádiách pár mesiacova hviezda zhasla, aj keď dnes som pri potulkách internetom objavila ich stránku. Viete, že oni ešte tvoria?Veľmi obmedzene , ale tvoria.

A za tie roky sa to stále nezmenilo. Davy mladých dievčat vo veku 13-16 rokov snívajú, že práve ten ich spevák príde práve pred ich dom a zazvoní na zvonček ich dverí. A práve ony sa budú môcť pochváliť kamarátkam, ktorým sánka padne až na zem.

Alebo si radšej založia blog, kde budú o tom imaginárne snívať a s Bravom na kolenách plným fotiek ich idolasedia pri počítači a na internete hltajú každé slovo o Tomovi, ktorý ani nevie, že existujú. A pocit, že si ich zapamätal z koncertu, kde stáli v 20-tom rade medzi rovnakými deťmi, keď mu začala vrieskať do ucha, len čo prešiel okolo.

Tento pocit sa v nich rozplynie, len čo kapela vydá album, z ktorého sa predá iba pár kusov a ani jeden singel sa neumiestni vyššie ako na 35. mieste. Vtedy vyjde nová hviezda ich života a stovky blogov zanikne na smetisku histórie.

Zaujímavé, aký je ten svet rovnaký.